Každý sme prežili niečo jedinečné..

Autor: Lucia Selveková | 27.1.2013 o 14:08 | (upravené 27.1.2013 o 14:38) Karma článku: 8,64 | Prečítané:  300x

Odjakživa sa mi páčili veci, ktoré neboli len také priemerné. Páčili sa mi ľudia, ktorí boli niečím iní. Ľudia, ktorí konali skutky, ktorými sa nechceli prispôsovať tým všelijakým spoločenským normám a tabuľkám. Robili v podstate chyby, ktorými sa stávali  práve tými ľudskými. Na základe toho som si potom vždy povedala, že napriek všetkému sú predsa aj oni tí cenní, jedineční, originálni a nechcú byť za každú cenu ako tí druhí. Boli akýmsi vzorom sami pre seba.

Môžem povedať, že som mala veľmi krásne detstvo. Najviac zo všetkého som milovala letné prázdniny. V tom čase to však boli nabité letné prázdniny. Neexistovali počítače, mobily a keď sme si chceli niečo povedať, museli sme vstať a ísť si to povedať priamo z očí do očí. Hoci sme nechodili po dovolenkách, starých rodičov som mala pár minút od domu a kúpalisko nám zrušili, stretávali sme sa teda celá partia na školskom dvore. Vymýšľali sme hry, ktoré nedávali logiku. Do noci sme hrali skrývačku, strašili sme sa tým, že sa nám netopiere vkradnú do vlasov a budú nás musieť do hola ostrihať, alebo sme chodili do lesa, spravili si tam bunker na strome a opekali. Nehovoriac o tom ako sme na školskom dvore hrali baseball, rozbili okno na školskom skleníku a na začiatku školského roka sa modlili, aby riaditeľ nevyslovil naše mená do mikrofónu, že nás videl a budeme to musieť zaplatiť.

Pamätám si na také jedno moje najkrajšie obdobie vtedajšieho detského života. Mala som asi 13 rokov a tiež som bola akási iná. "Hrávala" som futbal s chlapcami z partie na školskom dvore a hoci si ma nikdy nikto z nich nepridal do družstva, aj tak som bola pre nich tá jedinečná. Bývala som totiž najbližšie k domu a tak ma vždy posielali pre vodu. Keď som doniesla vodu so sirupom v 2lt fľaške dvíhali ma na ruky a skandovali moje meno. V tom čase úžasný pocit. Cítila som sa ako ich kráľovná, ako človek, ktorý ich zachránil pred umretím od smädu. Stačilo vždy, aby zakričali "Luca, choď po vodu" a ja celá natešená behala čo mi dych stačil, lebo som vedela čo bude nasledovať, keď sa vrátim.....


Nostalgia, spomienky a krutá dnešná realita.......

Pýtate sa možno aký má súvis ten môj začiatok a opis môjho detstva? Jednoduchý...... Vtedajšia doba, my, naši rodičia, starí rodičia.. Boli sme iní. Hoci sme sa snažili o to, byť každý nejak originálny, stále sme vedeli, že základ pre nás je rodina, dobré vzťahy so susedmi, s kamarátmi a láska. Láska k blížnemu. V autobuse sme pustili sadnúť si tehotnú pani, alebo starších ľudí, nehovoriac o tom, že sme sa museli slušne zdraviť. Učili nás úcte voči starším, úcte voči učiteľom.
V podstate som sklamaná... Sklamaná z dnešnej doby, keď sa rieši iba matéria. Keď sa riešia iba výkriky techniky a keď niekto nedostane pod stromček tablet alebo telefón, tak sa mu rúca svet. Som sklamaná z "násť" ročných dievčat, ktoré sa správajú ako staré, rokmi prežité ženy a miesto toho, aby ovládali svoj materinský jazyk, ovládajú 8 základných pravidiel orálneho sexu. Som sklamaná z drzosti, neúcty mladých ľudí a to pretekanie sa v tom, kto bol cez víkend viac "nadrbaný". Som sklamaná z toho, ako chcú byť všetci rovnakí. Rovnako dobrí, alebo aj lepší ako ten druhý. No stále lepší len v tej matérií a drzosti.

Čo mi teda ostáva? Vychovávať svoje deti, kdesi uprostred džungle, alebo na opustenom ostrove, kde nebude ani živej duše alebo ja ako rodič budem práve tá, ktorá sa im bude maximálne venovať a nedovolím ulici, aby bola lepším rodičom ako ja.. Budem sa snažiť o to, že hoci sa časy môjho školského dvoru už nevrátia, ale aspoň sa k ním môžem priblížiť.

Priatelia, končím citátom od Goethe-ho: "V mladosti každý verí, že svet začal až ním, že je tu vlastne kvôli nemu."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?